Obec Irminčok (Örménykút) sa nachádza pár kilometrov od hlavnej cesty č. 44, v severo-východnej časti Békešskej župy, hraničí s osadami Hunya, Kardoš (Kardos), Kondoroš (Kondoroš), Gyomaendrőd, Čabačúd (Csabacsüd) a Sarvaš (Szarvas).
Naša dedina dostala meno po studni nachádzajúcej sa v tzv. Décsi-lapos. Pri tejto studni si onoho času zastavili napájať dobytok arménski kupci, keď cestovali zo Sedmohradska do Pešti.
V ’80-tych rokoch minulého storočia v našej dedine viac krát a na viacerých miestach sa prebiehali archeologické výskumy: topografia hovorí konkrétne o 77 dejísk. Na väčšine miest našli nálezy zo skítskeho, sarmatského, hunského, avarského obdobia a z obdobia vlády Arpádovcov. Drvivá väčšina nálezov z obdobia vlády Arpádovcov bolo odkrytých na území niekdajšej Bercsényháza.
Bercsényegyháza
Počas archeologických výskumov uskotočnených v ’80-tych rokoch na tom území dediny, ktoré hraničí s osadou Endrőd, našli kusy tehiel z doby vlády Arpádovcov, a zhruba 50 centimetrov vysoký kopček označený tehlami, ktorý bez pochybnosti označuje miesto kostola z doby vládnutia Arpádovcov. Túto skutočnoť potvrdí aj staré mapové znázornenie, na ktorom je toto miesto označené ako Kápolna-halom. Archeologický tím vedený Jánosom Makkaym toto nálezisko identifikoval s osadou Bercsényfalu, známou zo stredovekých zdrojov. Tu sa nachádzala väčšina dedina, ktorá zažila najväčší rozkvet v X-XI. storočí. S jej menom vo forme Bercheneghaz sa stretli po prvý krát v r. 1403, v tomto čase je už pustatinou a dostal ju bán János Maróthi z bánoviny Macsó, ako súčasť Gyulského panstva. Našlo sa aj niekoľko stredovekých nálezov na území Décsi-lapos. Tu existovala dedina Décse až do príchodu Turkov.
Décse
Stredoveká dedina Geysce dostala názov podľa osobného mena tureckého pôvodu Géza (Geyza). Prvý krát je spomenutý v sčítaní majetku prépošstva v Dömösi v r. 1138, neskôr, v r. 1403 znova je spomenutý v tvare possesiv Deche ako majetok bána Jánosa Maróthiho, od r. 1475 je majetkom Jána Corvina, v 1506 ju priradia k Békéši. V r. 1525 je spomenutá ako colné miesto. Gyulské panstvo malo tu pravdepodobne početné stádo. Podľa všetkého v tomto období dali postaviť aj zemianskú kúru. Zvyšky tejto kúry našiel v r. 1913 Endre Krecsmarik. 64 domov platilo v r. 1552 dokopy 96 forintov dane. Vtedy je spomenuté prvý raz aj plebán osady. V r. 1553 spísali 56 domov, v 1556 už 80, v r. 1559 popri richtárovi spísali 60 zdanených nevoľníkov. V r. 1560 je počet brán 132, ale daň platí len 130 obyvateľov. V r. 1562 bolo spísaných 140 domov, v r. 1564 len 118. Podľa tureckých daňových kníh sa v osade Décse bývalo 170 rodín. V r. 1569 tu spôsobil reformovaný kňaz Gergely Ölvedi, ktorý sa zúčastnil aj veľkovaradínskeho koncilu.
V roku 1572 je územie dnešného Irminčoku majetkom Istvána Szénásyho, v tomto období je ešte obývaným. Osada bola pravdepobone zničená počas vlámenia Tatarov (1596). V roku 1665 je už pustatinou, tehly niekdajšieho kostola poodnášali Turci k stavbám v Sarvaši a v Gyule. Základový múr tohto kostola našiel Endre Krecsmarik v auguste roku 1917. V r. 1696 ešte bolo rozoznávateľné miesto 60 schátraných domov. Na základe svedectviev z roku 1767 sa hranica niekdajšej dediny osadou Túr (Mezőtúr) sa zhodoval so súčasnou hranicou mesta Sarvaš. Na základe hore uvedených vieme, že dedina Décse mala viac obyvateľov, ako Sarvaš.
Na mieste týchto dvoch osád leží dnes Irminčok.
Podobne, ako v prípade ďalších osád v župe, aj toto územie osídlil barón Harruckern začiatkom 18. storočia, ako súčasť Sarvaša. Na živé poľnohospodárske práce odkazuje dodnes stojací a viacerý krát obnovený veterný mlyn Bakulya, stavbu ktorého historici datujú do polovice 19. storočia.
Osada Irminčok je uvedený pod týmto menom od roku 1952, dovtedy patril do sarvašského salašského sveta. Vo vytváraní salašského sveta zohrávali významnú úlohu tí, ktorí vysťahovali z mesta. Rady salašov boli pomenované po tých, ktorí bývali na začiatku rady. Na území dnešného Irminčoku sa nachádzajú hraničné úseky ako napr. .: Décsi puszta, Décsi lapos, Körtés dűlő, Tóni-szállás (pastva), Maczonka dűlő, Medvegy dűlő, Sárkány dűlő, Kaukál dűlő atď. Tu žijúci ľudia zakladali tie školy, v ktorých viac ako jedno stáročie získalo svoje vedomosti početné množstvo detí. Salašská škola sa nachádzala v častiach Roszik dűlő, Décs puszta a Örményzug. Rodičia detí hoci bývali ďaleko od mesta, nechceli sa zaostávať v školení svojich potomkov. Keďže naša dedina leží 5 kilometrov od hlavnej cesty, tunajšie obyvateľstvo kvôli svojej relatívnej uzavretosti dokázalo zachovať jazyk, tradície a kultúru predkov. V tomto priniesli zmenu iba silné maďarizačné snahy, zavedenie povinného maďarského vyučovacieho jazyka a zavedenie maďarčiny ako úrany jazyk. Do roku 1920 pužívanie slovenského jazyka je takmer bezvýhradné.
Výborná pôda, poveternostné podmienky a pomer zrážok charakteristické na Dolnú zem v priebehu dejín vždy ponúkli tu žijúcim ako hlavný zdroj obživy poľnohospodárstvo. V čase osamostatnenia sa, v roku 1952 počet obyvateľov bol 4 tisíc (vtedy k Irminčoku patril esťe aj Kardoš, ktorí dnes je tiež samostatný), dnes má dedina už menej ako 400 obyvateľov.
V čase osamostatnenia sa dediny začalovytváranie vnútorného územia a zorganizovanie socialistického poľnohospodárstva. Vznikom miestneho výrobného družstva sa stala charakteristickou veľkopodniková rastlinna výroba a chov zvierat. Salašské školy znárodnili, neskôr, po vybudovaní ústrednej školy regionalizovali. Počas poradenského systému (v Maďarsku toto obdobie trvalo od r. 1950 až do r. 1990) dali postaviť centrálnu budovu, ktorá slúžila ako obecný úrad, knižnica a kultúrny dom a bola zavedená pevná spevnená cestná sieť, sieť pitnej vody a verejné osvetlenie. Kultúrny život oživil spevácky zbor a folklórny súbor, ktorý bol založený r. 1966. Bohužiaľ, toto zoskupenie dnes už nefunguje.
V čase zorganizovania spoločných rád Irminčok najprv, konkrétne od r. 1977 zdielala spoločnú radu s Kardošom, neskôr, od r. 1981 obidve osady riadila spoločná rada s Čabačúdom. Všeobecného lekára žijúceho na mieste mala Irminčok po prvý raz v r. 1961. Zásobovanie obyvateľstva potravinami a obchod zobralo do rúk ÁFÉSZ.
Po zmene režimu, súčasne s miestnymi voľbami obyvatelia Irminčoku znova deklarovali zámer osamostatnenia sa. Osada od r. 1991 sa stala znova samostatnou, riadi ju vlastná samospráva pod vedením Kataríny Szakácsovej.
